OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Všetko to vlastne začalo v roku , keď členovia vtedy málo známeho umeleckého projektu SUNN O))) na svoj debut „The GrimmRobe Demos“ zaradili skladbu „Dylan Carlson“. SUNN O))) odvtedy dávno prekročili pôvodný rámec akéhosi tribute bandu, no náklonnosť k Dylanovi Carlsonovi (a jeho EARTH) znamenala de facto znovuvzkriesenie zabudnutých pionierov žánru. Dramatická zmena štýlu na albume „Hex; Or Printing In The Infernal Method“ (prvom pod krídlami Southern Lord) priniesla druhú vlnu záujmu o EARTH – to, že nešlo o zmenu na spôsob „zabudnime na minulosť“, má dokladovať aktuálne CD/DVD „Hibernaculum“.
Audio časť „Hibernaculum“ je akousi náhradou pre tých, ktorým sa do rúk nedostal ultra-limitovaný dvojdisk „Live Hex“, nahratý na minuloročnom turné práve so SUNN O))). Štyri skladby sú totiž akýmisi coververziami vlastnej tvorby, pretavenými do zvukového obalu, známeho práve z predošlej radovky a definovaného čistým, nezboosterovaným zvukom Fendera Telecastera, podkresleným ležérnymi bicími Carlsonovej priateľky Adrienne Davies a trombónom Steva Moora, ďalšou z nezameniteľných poznávacích značiek „nových“ EARTH.
Hneď úvodná „Ouroboros Is Broken“, pôvodne z debutového EP „Extra-Capsular Extraction“, dokazuje kontinuitu celej histórie EARTH, aj keď jej jediným spoločným menovateľom je Dylan Carlson. Napriek tomu, že z raných diel skupiny sa melódie len ťažko lovia z hlukového bahna, nová, zvukovo okresaná interpretácia upozorňuje na ich prítomnosť, dokonca ich vystavuje do popredia. „Stredozápadný“ westernový feeling (s nemálo bluesovými postupmi) ladí s lenivou stavbou skladby, postavenou okolo jedného motívu, jemne sa meniaceho pri každom cykle. „Coda Maestoso In F (Flat) Minor“ vyčnievala už na netypicky rockovom, z pohľadu kapely krízovom albume „Pentastar: In The Style Of Demons“, po ktorom seattleskí EARTH dostali padáka od legendárneho labelu Sub Pop. Nasledujúce skladby „Miami Morning Coming Down“ a „A Plague Of Angels“ patria k menej známym. Prvá sa objavila len na akejsi kompilácii a druhá na minuloročnom vinylovom splite so SUNN O))). „Mor anjelov“ reprezentuje aktuálnu tvár a tvorivý potenciál EARTH, ktorý by mal byť už tento rok zhmotnený na ďalšej regulárnej doske.
I keď skladby na „Hibernaculum“ môžu znieť ako sólo pre gitarového začiatočníka, druhý pohľad odhalí prácu, ktorá bola novým aranžiam venovaná (a premyslenosť konceptu, ktorý k tejto inkarnácii EARTH viedol). Už spomínaný trombón, hammond, wurlitzer, decentná basgitara a analógový syntezátor (model z roku 1978!) obsluhovaný Gregom Andersonom (SUNN O))), GOATSNAKE) dodávajú kompozíciám „hmotu a obsah“ a pridávajú prízvuk na správne miesta. Posluch „Hibernaculum“ je vlastne posluchom troch-štyroch motívov – napriek tomu nenudí. S trochou nadsádzky sa dá povedať, že až teraz sú EARTH doomová skupina. Ultrapomalé hypnotizujúce tempo, dôraz na (melancholickú) atmosféru a len pozvoľná gradácia sú predsa tradičné atribúty tohoto štýlu.
Neoddeliteľnou súčasťou „Hibernaculum“ je DVD s hodinovým dokumentom Seldona Hunta, nazvaným „Within The Drone“. Ide o klasický film o turné, nahliadajúci do zákulisia i na samotné koncerty EARTH odohrané počas európskej šnúry v roku 2006. Zábery z vystúpení striedajú mikrorozhovory s Dylanom Carlsonom i Adrienne Davies a „kamionistické“ zábery na zimné európske cesty. Malou zaujímavosťou je, že časť záberov je z Českej republiky, ktorou EARTH prechádzali (aj keď sa na veľkú škodu nezastavili).
Rekapitulačný CD/DVD komplet ukazuje nezvyklú stránku dnes moderného drone doomového štýlu - poloakustický jemnú, melancholickú, no predsa naväzujúcu na jeho základy.
9 / 10
Dylan Carlson
- gitara
Adrienne Davies
- bicie a perkusie
Steve Moore
- hammond, trombón, wurlitzer, klavír
Don McGreevy
- basgitara, kontrabas
Greg Anderson
- Korg MS-20
Randal Dunn
- zvuky
1. Ouroboros Is Broken
2. Coda Maestoso In F (Flat) Minor
3. Miami Morning Coming Down
4. A Plague Of Angels
Primitive And Deadly (2014)
Angels Of Darkness, Demons Of Light II (2012)
Angels Of Darkness, Demons Of Light I (2011)
A Bureaucratic Desire For Extra-Capsular Extraction (2010)
Live Europe 2006 (2008)
The Bees Made Honey In The Lion's Skull (2008)
Hibernaculum (2007)
Living In The Gleam Of An Unsheathed Sword (Live) (2005)
Hex; Or Printing In The Infernal Method (2005)
Pentastar: In The Style Of Demons (1996)
Sunn Amps And Smashed Guitars (live) (1995)
Phase 3 - Thrones And Dominions (1995)
Earth 2 (1993)
Extra-Capsular Extraction (EP) (1992)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Southern Lord
Stopáž: 36:47
Produkce: Randal Dunn
Studio: Aleph Studios
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.